Našu životnú púť možno prirovnať k ceste vlakom. Koľajnice nám dáva svet, do ktorého sme sa narodili. Jeho materiálne, technické, kultúrne kontúry sú tým, čo nám stanovuje hranice a do značnej miery aj smerovanie nášho bytia.
Náš život je púťou vlakom, ktorá sa skladá z nastupovania i vystupovania, je plná zmien, ale aj náhod, príjemných zážitkov, ale aj nehôd, ťažkého fučania pri stúpaní do kopca plného problémov. Ale aj príjemných chvíľ, ba možno aj prekvapení. Narodením do nášho vlaku nasadáme, stretávame v ňom mnoho ľudí. Najbližší sú tí, s ktorými by sme boli veľmi radi celý život – naši rodičia.
Pravda je však taká, že aj oni nás na nejakej stanici opustia. Ale do nášho vlaku pristupujú a vystupujú z neho stále noví ľudia. Ich počet a dĺžka spoločného cestovania s nami sa stále mení. Mnohí z nich sa stanú pre nás dôležití a nenahraditeľní.
Prichádzajú naši súrodenci, priatelia, naše lásky. Medzi cestujúcimi sa však nájdu aj takí, ktorí sa prišli len odviezť, bez záujmu o to, čo sa deje okolo nich. Niektorí strávia dlhú časť cestovania len v jedálenskom vozni, iní usilovnou prácou. Niektorí múdrymi rozhovormi, iní väčšinu cesty prespia a preleňošia. Sú aj takí, ktorí neustále chodia sem a tam a sú pripravení pomôcť nemohúcim a slabým, ale aj takí, ktorí sa predierajú pomedzi cestujúcich dravo a bezohľadne.
Mnohí v nás zanechajú silné pocity a spomienky, iní vystúpia nepozorovane, ani si neuvedomíme, že uvoľnili miesto novým cestujúcim.
Naša cesta vlakom je plná výziev, snov, fantázie, očakávaní, ale aj rozlúčok. Ale nikdy to nie je cesta návratov – môžeme iba spomínať, ale vrátiť sa na miesta, ktorými sme prešli, sa nikdy nedá. Preto je dôležité, aby sme našu cestu vlakom absolvovali najlepšie a najčestnejšie, ako sa len dá.
Pokúsme sa nadviazať rozhovor s každým cestujúcim, s ktorým to len ide a ktorý stojí za to, a hľadajme do svojho kupé tých najlepších spolucestujúcich s najlepšími vlastnosťami. Snažme sa nájsť ľudí, s ktorými nás spája spoločný cieľ, hodnoty a podobné myslenie.
Veľké tajomstvo na konci spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme, na akej stanici a o ktorej hodine či v ktorý deň, ba ani rok vystúpime. Nedozvieme sa, kde a kedy vystúpia naši spoločníci – blízki či vzdialení.
Dôležité je starať sa o to, aby, keď príde chvíľa nášho vystupovania, zostala po nás a na nás milá spomienka pre tých, ktorí pocestujú ďalej.
Odlúčiť sa od priateľov, s ktorými sme cestovali, bude bolestné, tak ako každá rozlúčka. Dovoliť, aby naše deti zostali vo vlaku samy, bude veľmi smutné. Držme sa však nádeje, že keď raz prídeme na hlavnú stanicu, uvidíme ich prichádzať s batohom, ktorý mali pri nastupovaní. Myšlienka, že sme sa pričinili o to, aby bol ich batoh plný pekných vecí, myšlienok a dobra, nás robí šťastnými.
Urobme všetko pre to, aby náš pobyt vo vlaku bol spokojný a šťastný a bol taký aj pre všetkých, ktorí sedia či stoja pri nás.
Ľubomír Pajtinka
