Speváka, skladateľa, textára a hudobníka Miroslava Žbirku zaiste netreba priaznivcom populárnej hudby predstavovať. Je stálicou slovenskej a českej hudobnej scény, stál pri zrode rockovej skupiny Modus, bol spoluzakladateľom skupiny Limit, nahral celý rad sólových albumov. Absolvoval množstvo koncertov a koncertných turné doma aj v zahraničí, získal viaceré ocenenia.
Medzi tie najcennejšie dozaista patrí zlatá Bratislavská lýra, ktorú získal v roku 1977 spoločne s Jankom Lehotským a Marikou Gombitovou za pieseň Úsmev. V roku 1982 sa ako prvý slovenský interpret stal československým zlatým slávikom. V tom istom roku vyhral na medzinárodnom festivale v rakúskom Villachu s piesňou Love Song (V slepých uličkách), kde získal aj cenu rádia Ö3. O rok neskôr získal zlatú Bratislavskú lýru za pieseň Nechodí. Niekoľkokrát si zopakoval víťazstvo v ankete Slovenský zlatý slávik, niekoľkokrát sa stal Osobnosťou televíznej obrazovky (cena OTO).
Svet z láskavých činov
Po nežnej revolúcii sa v rádiu Rock FM znamenite zhostil úlohy moderátora. Rovnako tomu bolo aj v televízii, kde uvádzal hudobný program Rhytmic. Moderoval aj odovzdávanie cien Grammy a iné programy. Zahral si v hudobnom filme Zimné sníčky a v nadmieru vydarenom muzikáli Neberte nám princeznú, ktorý mám dodnes v živých spomienkach. Na hviezdne obsadenie spevákov Mariky Gombitovej, Miroslava Žbirku a Marii Rottrovej do hlavných úloh v milom rozprávkovom príbehu prenesenom do súčasnosti a krásne pesničky legendárneho skladateľa, majstra rytmu Deža Ursínyho a vynikajúceho textára Jána Štrassera sa jednoducho nedá zabudnúť.
Práve v dnešnej, peniazmi demoralizovanej dobe, kultúrne a duchovne devastovanej spoločnosti, je nemálo detí, ktorých trápi rovnaký problém, s akým sa borila hlavná hrdinka muzikálu. Sympatická Katka, ktorá bývala s rodičmi vo vilovej štvrti, napriek materiálnemu zabezpečeniu trpela nedostatkom citovej pozornosti zo strany rodičov. Katkini rodičia si totiž vo víre povinností a záľub nenašli čas na to najdôležitejšie − na vlastné dieťa, a to Katku, samozrejme, veľmi trápilo… Hádam najpopulárnejšou piesňou tohto muzikálu sa stala pieseň Tri slová. Nielen kvôli chytľavej melódii, ale predovšetkým pre jej skvelý text sa spieva doteraz. V dobe pošramotených medziľudských vzťahov sa totiž čoraz naliehavejšími požiadavkami stávajú láskavé činy, a preto niet sa čo čudovať, že duša človeka cíti potrebu a má chuť zaspievať si: “Spravme si svet z vľúdnych slov a viet, z láskavých činov…”
Spomienky v knižnej podobe
Na Žbirkovi mi bol stále sympatický jeho profesionálny prístup k práci, jeho skromnosť a orientácia na slovenskú tvorbu a interpretáciu pôvodného slovenského repertoáru. Páči sa mi, že nikdy nezapĺňal stránky novín bulvárnymi článkami. Pri príležitosti jeho životného jubilea poodhalil svoje súkromie a zaspomínal si na svoje detstvo, rodičov, súrodencov, na svoje hudobné začiatky, aj prvé lásky. Vo svojich spomienkach nevynechal ani svoje idoly, vzory a ľudí, ktorí ho sprevádzali na jeho profesionálnej i súkromnej ceste životom. Tieto spomienky vyšli v knižnej podobe. Bratislavské vydavateľstvo Ikar, a.s. vydalo knihu s názvom “Čo bolí, to prebolí”, ktorú som prečítala „jedným dychom“. Čím ma kniha najviac zaujala? Ako pedagóga predovšetkým spomienkami Mira Žbirku na jeho detstvo a pozitívny vplyv výchovy. Myslím si totiž, že to, aký človek napokon vyrastie z malého človiečika, ovplyvňuje v prevažnej miere rodinná výchova – tá tvorí podstatný, nevyhnutný základ.
Miro Žbirka mal skvelých rodičov, ktorí ho dobre vychovali, preto mu popularita nikdy nestúpla do hlavy a napriek svojej profesionalite ostal vždy skromným. Jeho mama, pôvodom Angličanka, bola veľmi pokojná, slušná, statočná žena, ktorá bola na všetkých veľmi dobrá. Neznášala nadutosť a prekážalo jej, ak sa ktokoľvek nad ostatných vyvyšoval. Jeho otec, rodený Slovák, bol seriózny, energický, veľkorysý muž, ktorý bol celý život nad vecou a nikdy sa nezaoberal hlúposťami a malichernosťami.
Spomínané charakterové črty rodičov, ich názory na život a uznávané životné hodnoty mali veľmi pozitívny vplyv na Mira a jeho dvoch starších bratov. Zanechali v nich pozitívne stopy. Miro dokonca uvádza, že niektoré z výchovných prvkov svojich rodičov preniesol neskôr do výchovy svojich vlastných detí. Pristihol sa napríklad pritom, že tak ako on v detstve počúval od svojho otca vetu o tom, že si bratia musia pomáhať, tak potom v dospelosti aj on prízvukoval svojim deťom, že súrodenci si musia pomáhať.
Mira v mnohom ovplyvnil jeho najstarší brat Jason, ktorý bol pre neho vzorom. Práve on ho priviedol ku knihám, pretože bez rozčítanej knihy ho nebolo možné vidieť. Miro od svojho milého, nadaného brata Jasona prebral veľa názorov. Vďaka nemu začal hrať aj na gitare. Toto je názorný príklad toho, ako sa deti učia na základe toho, čo vidia. Všímajú si dianie okolo seba, veľa vecí odpozorujú. Ak napríklad vidia, že niekto v rodine číta knihy, tak ich to potom ku knihám tiež pritiahne. Keď niekto v rodine hrá na nejaký hudobný nástroj alebo sa venuje nejakému športu, je veľká pravdepodobnosť, že to privedie ku hraniu na hudobný nástroj alebo ku športovaniu aj deti. Oni proste veľmi radi kopírujú to, čo vidia.
Slušnosť je dôležitá
V tejto skvelej knihe ma okrem iného nesmierne zaujala závažná informácia o tom, že anglické deti majú v učebniach nápis “Slušnosť je dôležitá”. Keďže sa anglické deti na tieto významné slová o dôležitosti slušnosti denne dívajú a vyrastajú s nimi, tak to v nich zostáva na celý život. Práve preto sú Angličania takí ochotní, ak ich napríklad na ulici oslovíte a požiadate, aby vám vysvetlili ako sa niekam dostanete. Vtedy máte pocit, že im na vás naozaj záleží.
Veľmi sa mi páči aj Mirov zmysel pre humor. Dobre som sa pobavila na opise príhody, ktorú zažil počas dovolenky na Malorke. V jednom bare tam akýsi Angličan organizoval karaoke. Pri každom hosťovi, ktorého nalákal, aby na pódiu zaspieval nejakú pieseň, sa po jej odspievaní predvádzal, o čo lepšie oproti hosťovi túto pieseň zaspieva on. Robil si z hostí nemiestne žarty. Povýšenecky vyhlásil, že nikdy nepočul o mestách Bratislava a Praha. Keď Miro odspieval z repertoáru slávnych Beatles, namyslený Angličan sa ho opýtal, kde sa naučil tak dobre spievať ich pesničky. Miro vtedy nafúkaného Angličana vtipne sfúkol odpoveďou, že u nás je to normálne, že v škole sa to naučí každý Slovák a len ho mrzí, že pri ňom nie sú aj jeho spolužiaci, pretože on býval v speve najslabší.
K milým charakteristickým črtám Mira patrí jeho vyrovnanosť a dobrá nálada. Miro sa nikdy v živote neurazil, keď sa o sebe dočítal niečo, čo nebolo stopercentne priaznivé. Zvykol si, že kritika patrí k životu, a dokázal sa s tým vyrovnať. Ľahko odpúšťa a všetko vždy berie z tej lepšej strany. Ak sa niekto k nemu nezachová dobre, neberie to tragicky, ale nachádza v tom niečo pozitívne.
Koncertovanie, cestovanie a zbieranie skúseností považuje za dobrý permanentný tréning. Je to podľa neho dobrá príprava, z ktorej žije dodnes. Pochvaľuje si, že dlhoročné trénovanie sa mu vyplatilo. Potvrdzuje, že sám talent na dosiahnutie úspechu nestačí. Bez usilovnosti a vytrvalosti to jednoducho nie je možné. Hoci si interpretačné umenie váži, za najcennejšie považuje, ak niekto podnieti umelca k napísaniu vlastnej piesne.
Poteší a inšpiruje
Knihu výborne dopĺňajú texty piesní, fotografie z Mirovho súkromného archívu, kompletná diskografi a a bonusy v podobe zaujímavých rozhovorov v médiách. Čitateľ nájde v knihe mnoho vecí, o ktorých Miro doposiaľ ešte nikdy nerozprával. Je písaná ľahkým, príťažlivým štýlom, obsahuje veľa dôležitých, zaujímavých informácií, pekných myšlienok.
Rozhodne sa oplatí prečítať si ju. Poteší, inšpiruje a prezradí veľa zo súkromia človeka, ktorý „miluje hudbu a dokázal, že sa dá presadiť a udržať v prednej línii svojho odboru aj bez škandálov, či kŕmenia bulváru historkami zo svojho života“, ako to tvrdí spisovateľka a novinárka Marie Formáčková, ktorej Miro porozprával o svojom živote a ona to prepísala do výslednej knihy Čo bolí, to prebolí. Pani Formáčková bola so spoluprácou s Mirom veľmi spokojná. Podľa jej slov „nie je náladový, je zdvorilý, vždy dobre naladený, chodí včas a na čom sa dohodne, to platí. Proste taký d´Artagnan súčasnosti“. Ja len dodávam, že pre našich žiakov je vhodným príkladom nasledovaniahodnej osobnosti.
PaedDr. Erika Petrašková, PhD.
Páči sa Vám článok, ktorý sme vybrali z nášho časopisu? Ochutnajte zdarma výdatnú duchovnú delikatesu s vitamínmi IQ a EQ a staňte sa naším čitateľom.
