Vianočné sviatky znamenajú pre mnohých veľa. Rodina vtedy býva spolu a celý ten ošiaľ, trvajúci možno aj mesiac, sprevádza množstvo silných emócií. Najmä pre deti majú zvláštny, ba až čarovný význam. Dúfajú, že sa im vyplnia ich sny a Ježiško im prinesie vytúženú hračku. Nie vždy však pod stromčekom nájdu to, čo čakali. Vtedy namiesto úsmevu prichádza sklamanie.
Avšak sú aj takí, ktorí nepochopili skutočnú podstatu Vianoc. Pre nich je to len čas, keď majú voľno a dostávajú veľa darčekov. Príbeh chlapca, ktorý vám vyrozprávam, bol rovnaký. Ani on tomu nerozumel, kým jedno dievča nezmenilo jeho pohľad.
Volal sa Tibor a pochádzal z veľmi bohatej rodiny. Už od detstva bol všetkými rozmaznávaný. Vždy dostal, na čo si len spomenul. Možno niekedy sa zo všetkých tých krásnych vecí tešil, ale muselo to byť veľmi dávno, lebo si už na to vôbec nespomínal. Veľmi skoro prišiel na to, že žiadna nedosiahnuteľná hračka neexistuje a že všetko môže mať bez akejkoľvek námahy. Stačilo len povedať a už to mal. A tak všetko čaro opadlo.
Vyrástol a stával sa čím ďalej, tým ľahostajnejší. Až raz, bol to posledný deň v škole pred zimnými prázdninami, sa rozprúdila medzi študentmi debata o Vianociach. Došlo aj na to, čo by si kto prial najviac. Každý hovoril zanietene a s neopísateľným leskom v očiach. Bolo to ako pozorovať rozsvecovanie vianočného stromčeka. Každá jedna žiarovka sa rozžiarila ako mávnutím čarovného prútika, len jedna ostala prázdna, bez ohníka vo vnútri.
„A čo ty, Tibor?“ opýtal sa niekto.
On si povýšenecky pozrel na nechty a odpovedal: „Dostanem toho príliš veľa, aby som to tu teraz vymenoval.“
Na chvíľu zostali všetci zaskočení, ale potom sa znova medzi sebou rozhovorili. Len jedno dievča naňho stále upieralo spýtavý pohľad. Málo sa zapájalo do rozhovoru, zdalo sa, že sa venuje len svojim tajomným myšlienkam. Tibora nezaujímalo, čo v sebe skrýva ani na čo myslí, ba ani či je šťastná a či smutná. Preňho to bol len ďalší obyčajný človek, a tak sa od nej odvrátil.
Možno by na tú príhodu a jej zvláštny pohľad, ktorý ním prechádzal skrz až na samý spodok jeho duše, zabudol, ale ona mu to nedovolila.
Kráčal zo školy po zľadovatenom chodníku a tešil sa na vytúžené voľno, keď vtom naňho niekto zakričal. Bola to ona. Pobehla k nemu.
„Chcela by som ti niečo dať,“ povedala zadychčane.
„Áno? A čo také? Nepočula si, že ja mám všetko? Nič nepotrebujem,“ odpovedal jej namyslene.
„Ale toto si nemôžeš kúpiť, toto môžeš len dostať.“
Z vrecka bundy vytiahla malý pletený náramok.
„Toto je indiánsky náramok priateľstva. Dáva sa len kamarátom. Ukáž, uviažem ti ho.“
Prekvapene na ňu vyvaľoval oči, ale poslúchol a nadstavil ruku.
„Teraz si niečo želaj,“ prikázala mu a potom ho pevne zaviazala. „Musíš ho nosiť, až kým sa neroztrhne. Potom ho hoď do rieky a tvoje želanie sa splní.“
Zatiaľ čo sa spamätával zo šoku, ona sa otočila a odchádzala. Už bola skoro preč, keď na ňu zakričal: „Počkaj! Prečo si to spravila, veď sa ani poriadne nepoznáme?“
Namiesto odpovede pokrčila ramenami a dodala: „Mala som pocit, že by si mal aspoň raz dostať darček, ktorý by mal pre teba cenu.“
„Ale ja pre teba nič nemám. Musela si vedieť, že sa ti nechystám nič dať.“
„To na veci nič nemení. Ja nedávam preto, aby som dostala niečo hmotné. Mne stačí šťastný úsmev obdarovaného, to je najkrajšia vďaka.“
Potom odišla a on tam zostal sám. Po tvári mu stekali slzy a v srdci cítil nevýslovné šťastie.
Nakoniec sa aj tá posledná žiarovka rozsvietila svetlom. A akým…
Mária Ďurišová,
Bilingválne slovensko-španielske gymnázium
Nové Mesto nad Váhom
