Československé školstvo v minulosti (pred rokom 1989) patrilo v mnohom medzi najlepšie vzdelávacie systémy Európy. Ak zacielime pozornosť na roky 1990 – 2014 a predovšetkým na klasickú školu z pohľadu množstva kvalitných školských reforiem, môžeme len smutne konštatovať, že veľký učiteľ národov Jan Amos Komenský sa asi v hrobe obracia. Problémom pritom často vôbec nie je toľko deklarovaný nedostatok financií, ale absencia zdravého sedliackeho rozumu. Slovensko nedávno znovu vymenilo ministra školstva. Pomôže to zmene k lepšiemu alebo nie?
Prosperita a inovácie bez mozgov
Realitou roku 2014 pre Slovensko bol fakt, že patríme medzi inovačný cintorín Európskej únie a ako krajina bez surovinových zdrojov máme šancu napredovať len cez vývoj tzv. znalostnej spoločnosti a vedomostnej ekonomiky. Ak má krajina smerovať k prosperite, hojnosti a trvalo udržateľnému rastu v prostredí stále náročnejšieho vplyvu globálnych zmien, je nutné oveľa kvalitnejšie ako doteraz rozvíjať vzdelávanie, vedu a výskum. Produktivitu krajina bez mozgov dlhodobo nezvýši, a mozgy aj v dôsledku menej kvalitného školstva na Slovensku chýbajú. Jedným z dôvodov je určite aj extrémne negatívna platová motivácia pre učiteľov, ale aj dramatické ignorovanie potrieb žiakov v základnom vzdelávaní, aby sa raz mohli ľahšie a rýchlejšie prepracovávať k vzácnej múdrosti. Dovoz „mozgov“ na Slovensko zo zahraničia má svoje prirodzené limity a krátkodobosť. A vlastné pribúdajú príšerne pomaly. Prečo je to tak?
Desať najväčších hriechov súčasnej základnej školy
Predovšetkým preto, že doterajšie školské reformy na Slovensku priveľmi zneužívali experiment a hazardovali s nepočúvaním logického hlasu zdravého sedliackeho rozumu. Časy sa zrýchľujú a menia, takže v niečom sa musí zmeniť aj výchova, vzdelávanie a škola. Ale len v niečom, nie vo všetkom. Podľa nášho názoru sa v novodobom slovenskom školstve urobili hrubé prešľapy, ktoré vyústili do nekvality školských výstupov – teda deficitu „mozgov“. Zhrnuli sme ich do desiatich „hriechov“. Ako im rozumieť a kde, kedy či ako možno kupovať „odpustky“?
1. Veľa zákazov, málo povzbudenia
Trvalý alebo dlhodobý psychický zisk z motivácie a podpory vedie k vyššej odvahe, zdravému sebavedomiu, komplexnej sebadôvere a aktívnym činom. Vedci vyskúmali, že do desiatich rokov svojho veku dostane dieťa tisíce zákazov a obmedzení, ktoré mu servírujú rodičia, vychovávatelia, ale najmä škola. To je nesprávne. Vhodnejšie je dieťa povzbudzovať do činnosti a tvorivosti. Hoci niekto prehnane tvrdí, že ten, kto miluje, nekritizuje, moderné know-how v oblasti psychológie spočíva v inom hesle: Ak chcete mať silnú osobnosť a schopného človeka, už v detstve ho neobmedzujte zákazmi, ale rozvíjajte jeho sebarealizáciu nabádaním a povzbudzovaním do toho, ako sa veci dajú (urobiť, vyriešiť, zrealizovať), nie prečo sa nemajú, nemusia a nedajú (robiť).
2. Prevaha formálnosti, nedostatok tvorivosti
Škola a jej učitelia (česť výnimkám) kladie priveľa dôrazu na dodržiavanie noriem a byrokraticko-administratívnych formalít. Hoci v teórii rada deklaruje heslo „škola hrou“, v praxi tvorivosť nerozvíja. Kreativitu ako učebný predmet nenájdeme v základnej škole vôbec. Hravosť je základňou aj pre tvorivosť a inovácie, ale v praxi škôl chýba. Naopak, organizácia práce bez správneho uchopenia priorít v časovom plnení učebných osnov vedie žiakov často nie do neba a raja, ale do pekla a biedenia.
3. Nesprávny dôraz
Prvá otázka každého človeka v kríze znie: Ako prežiť? A hneď druhá rezonuje kvalitatívne náročnejšie: Ako sa mať lepšie? Výučba v škole napr. v slovenčine by možno nemala až tak veľmi klásť dôraz na gramatiku, ale skôr na sloh (esej) – kde má dieťa formulovať svoj názor na riešenie problému. A súčasne pozor na druhý extrém, keď mnohí učitelia neváhajú už druhákom alebo tretiakom zadať domácu úlohu typu „vypracuj projekt o tom, ktoré zvieratá z lesa sú najužitočnejšie“! Slová typu postoj, produkt, proces alebo projekt pre žiakov prvého stupňa základnej školy určite nie sú nutné, napriek dnešnej nenormálnej fetišizácii strojov a najmä počítačov.
4. Chýbajúce školské predmety
Najúspešnejší ľudia sveta nekladú akcent na všeobecné vzdelanie, ale na špecializované vedomosti, nie predovšetkým na teoretické znalosti, ale najmä na zručnosti (nielen manuálne, ale aj duchovné) v praxi. K doterajším učebným predmetom v základnej škole by mali pribudnúť tie, ktoré zdôrazňujú jedinečnosť každého človeka a jeho schopnosť vedieť sa aspoň v základoch o seba postarať v akejkoľvek alternatívnej situácii, a súčasne predmety, ktoré trénujú vynaliezavosť človeka v ťažkej situácii, nevzdávanie sa, nebojácnosť a zdravý životný štýl. Čo takto napríklad predmet nazvaný elementárne životné rady (ako zvládať chudobu či nezdary, neúspechy, nepriazeň života – veď mnohé deti žijú v neúplných rodinách, v rodinách nezamestnaných)? Alebo finančno-ekonomická gramotnosť či manažment života (výchova k šťastiu a spokojnosti). Alebo informačná výchova (čomu v médiách veriť a čomu nie, ako selektovať množstvo informácií z internetu, atď.) či hodnoty a harmónia (produktívne spolužitie mladých a starých), alebo duchovno-fyzická výchova v štýle kalokagatie. A čo by ste povedali na predmet hojnosť a stratégia (správne dýchanie, šach, zdravý pitný a stravovací režim, ktorý nemusí byť často za veľa peňazí)? A mohli by sme pokračovať ďalej.
5. Primálo hodnôt
Hoci v základnej škole o priazeň rodičov v oblasti etiky súťažia predmety náboženstvo a etická výchova, stále ešte negarantujú správne poradie hodnotového rebríčka. Ten treba vysvetľovať opakovane v rôznych podobách, alternatívach i príkladoch. Inak má totiž hodnoty zoradené napríklad zdravý a inak chorý človek, inak dieťa a inak dospelý. Rozumnej hodnotovej abecedy je z hľadiska priority výchovy pred výučbou v poslaní učiteľa stále menej, ako by bolo žiaduce dnes, v čase ohromujúcich útokov na pomýlenie človeka smerom ku konzumu v nadspotrebe a ku kontraproduktívnej nadradenosti materiálneho bohatstva nad duchovným.
6. Nie zdraviu, áno chorobe
Typickým príkladom ignorancie zdravia je primálo hodín telesnej výchovy v školách. A taktiež fakt, že na týchto hodinách sa často robí všeličo iné, len nie poriadne cvičí, a zo sto percent žiakov niekedy až päťdesiat nosí ospravedlnenky podpísané rodičmi, aby sa mohli vyhnúť cvičeniu a vhodnej telesnej námahe na podporu zdravia. Navyše veľa škôl nezaraďuje do učebných osnov každodennú prechádzku na školskom dvore alebo aspoň po chodbe, ale necháva sedieť žiakov v triedach bez pohybu aj cez prestávky. Namiesto povolení montovať do škôl automaty na nezdravé potraviny (cukroviny, energetické tyčinky, presladené a nezdravé umelé nápoje) je potrebné viac osvetovej kampane na podporu zdravého životného štýlu. Veď aj socialistickej verejnoprávnej televízii bolo viac fitnes programov v štýle „cvičte s nami – v zdravom tele zdravý duch“ ako dnes, keď v televíziách dominujú programy typu „varme často a jedzme spolu čo najviac“. Koľko učiteľov a ich žiakov na Slovensku napríklad vie o tom, že základným liekom dňa po prebudení je vypiť aspoň dva poháre čistej (nie umelej a sladenej) pitnej vody? Terajší učebný štýl v základných školách a často iracionálna organizácia predmetov vedie žiakov skôr k chorobe ako k zdraviu.
7. Menej pridanej hodnoty
Učiť veľa je jedna vec a naučiť dosť je vec druhá. Dnešná škola dáva často oveľa menej pridanej hodnoty ako v minulosti. Aj preto, že v minulosti bol učiteľ (aspoň na dedine) mimoriadne vážený a rešpektovaný človek, pričom v súčasnosti je spoločensky neuznaný a nízkou, nedôstojnou mzdou demotivovaný. Okrem objektívnej roviny existuje v mnohých školách zbytočne veľa subjektívnych faktorov, ktoré dovoľujú vegetovať na pracovisku učiteľom podporujúcim len priemer. Učiteľ by mal pritom podporovať nadpriemer (tých, ktorí sa učiť chcú) a vyžadovať nielen od svojich žiakov, ale sebakriticky aj sám od seba viac pridanej hodnoty. Odovzdať im do života niečo originálne, jedinečné, exkluzívne, a nie krátkodobé, rýchlo pominuteľné. Tvorivých a výnimočných učiteľov žiaci milujú nadovšetko a zapamätajú si ich do konca života.
8. Chybné vzory
Viac ako učiť priveľa nepotrebných vzorcov sa oplatí učiť menej dobrých vzorov. Hektické časy a turbulencie kapitalizmu podsúvajú obyvateľstvu často nielen nezdravé hodnoty, ale najmä priveľa plytkých vzorov. Ľudia sledujú víťazov, lebo hoci porazených ľutujú, víťazov nasledujú. Komercia a šoubiznis oslovujú obyvateľstvo lacnými, plytkými vzormi s prevahou rýchlo kvasených, nedokvasených a nezrelých celebrít (napríklad 18-ročný víťaz speváckej súťaže sa opováži radiť národu, ako má žiť!?) namiesto toho, aby im ponúkali ako ikony príklady najmúdrejších a najschopnejších mužov a žien Slovenska. Z finančného hľadiska v danom smere dávam do pozornosti napríklad učebnicu Roberta Kyosakiho Bohatý otec, chudobný otec. Určite osloví aj skúsených pedagógov – aby pochopili dôležitosť správnej výučby dobrých vzorov, nielen vzorcov.
9. Radšej ovca ako vodca
Ak chce človek v živote uspieť, mal by nasávať predovšetkým stratégiu víťazov, nie myslenie porazených. Slovenská škola na základnom stupni priveľmi rozvíja všeobecnosť žiakov typu oviec, ale primálo umožňuje rast vodcom. To je asi stále neblahé dedičstvo socializmu. V trhovej ekonomike a ére kapitalizmu však platí pragmatické: Radšej byť vodcom ako len ovcou. Potom sa nečudujme, že kým v Amerike chce byť školák nezávislým podnikateľom v privátnom sektore podľa vzoru Billa Gatesa, v Európe bude radšej závislým úradníkom pracujúcim v štátnom alebo vo verejnom sektore.
10. Deficit výnimočnosti
Slovákov nazývajú mnohí aj mantinelovým národom. Prečo? Lebo za socializmu sa usiloval nevhodne kopírovať všetko sovietske a za kapitalizmu, naopak, všetko americké. Pritom vzorom najvyššej kvality školstva, vhodného aj pre podmienky Slovenska, je v súčasnosti model a výkonnosť školského systému Fínska. Je len logické porovnávať päť a polmiliónové Slovensko s päťmiliónovým Fínskom. Určite je to rozumnejšie, ako prirovnávať ho k vyše 200-miliónovému bývalému Sovietskemu zväzu alebo 300-miliónovým Spojeným štátom. Pri komparácii základných škôl na Slovensku evidujeme najmä rozlišovanie, či ide o školu športovú (futbalové a hokejové triedy), alebo s akcentom na cudzie jazyky. Stále viac však chýba určitá snaha o výnimočnú a jedinečnú značku konkrétnej školy, ktorá by bola neopakovateľná a jasne odlíšiteľná od ostatných škôl. Teda ktorá by namiesto sivého priemeru mala radšej punc osobitej nadštandardnosti a kvality (výnimočnosť, jedinečnosť, exkluzivita, atraktívnosť, neopakovateľnosť).
Záverom
Optimalizácia školského systému na Slovensku má budúcnosť v kombinácii toho, čo sa osvedčilo, i toho, čo sa neujalo. Nachádzať treba múdru selekciu a produktívny kompromis medzi najžiaducejším a finančne najdostupnejším a medzi odporúčaniami nezávislých odborníkov a náladou závislých partajníkov (členov politických strán aktuálne vládnucich v krajine – ktoré kontraproduktívne argumentujú napríklad tým, či mali, alebo nemali dostatok politickej vôle). Ambíciou predošlých riadkov nebolo bezbreho kritizovať ani zostaviť vyčerpávajúcu analýzu nedostatkov. Hlavným cieľom bolo aktívne prispieť do diskusie k prehodnoteniu vývoja škôl smerom k tomu, čo je najúčinnejšie nielen podľa akademikov, ale aj podľa stále silnejšej a rýchlejšej spätnej väzby z reality praxe.
Ing. Emil Burák, PhD.
komentáre
Mgr.Ľ.Učňová
Neviem, podľa čoho p.Ing.Burák prišiel na tieto hriechy. V praxi to funguje úplne inak.Najväčšie hriechy nie sú tie,ktoré opisuje,ale je to hlavne nejednotnosť toho čo sa má učiť,v ktorom ročníku sa to majú učiť. Ďalej chýbajú kvalitné učebnice,lebo tie, ktoré momentálne sú hradené ministerstvom sú veľmi nekvalitné,nemajú žiadnu koncepciu a sú plné chýb.Ďalšou chybou školstva je,že učitelia sú pomaly viac úradníci ako učitelia, sú zavalení množstvom rôznych nezmyselných písomností. Všetky učebné plány a materiály si musia pracne vypracovať, alebo pohľadať.S pomôckami to je podobné.Naše školstvo sa momentálne asi neriadi žiadnym konkrétnym systémom , ale je to nejaký zlepenec,ktorý funguje len vďaka mravčej práci učiteľov.Tento váš článok si v niektorých miestach akoby odporuje,na jednej strane uznávate minulý školský systém ako dobrý a na druhej strane ho odsudzujete. V otázke výnimočnosti školy by som chcela podotknúť,že základné vzdelanie má právo dostať každé dieťa ,i to ktoré nie je ničím výnimočné,alebo budeme separovať deti hneď od základnej školy a tie “obyčajné deti” odložíme na i nú koľaj?A ešte,nepoznám učiteľ, ktorý na ZŠ vegetuje.Možno by bolo dobre niekedy si vymeniť Vaše miesto v práci s miestom bežného učiteľa na ZŠ,ktorý je mnohokrát nielen učiteľom, ale nahrádza aj rodiča,lekára,psychológa a podobne, takže na vegetovanie ani nepomyslí.
Ida Surková
Ja s tými hriechmi súhlasím a naopak nie veľmi súhlasím s pani Učňovou. Že na ZŠ učitelia nevegetujú? Určite nie väčšina, ale dosť ich je – poznám osobne,bohužiaľ. Aké sú to “obyčaJné deti “? Podľa mňa také neexistujú, každé má nejakú danosť, ktorá sa dá ďalej rozvíjať – či už je to Talent umeleckého, technického rázu, alebo hocijaká manuálna zručnosť a pod. To, že nie je striktne stanovené, čo sa má v ktorom ročníku učiť, nepokladám zas až za takú tragédiu, skôr je to len väčšia záťaž pre učiteľa, ktorý si musí podrobne preštudovať osnovy a byť tvorivý pri plánovaní.Učebnice nie sú dobré, s tým súhlasím ,využívam ich pri práci pomerne málo. Možno je to náročnejšie na prípravu, ale dá sa to. Jediné, s čím súhlasím je, že učiteľ je príliš zaťažený zbytočnou byrokraciou.
Mňa uvedené “hriechy” inšpirovali v Tom zmysle, že určite sa budem snažiť ich zo svojej práce odstrániť
Mgr. Magdaléna Suchaničová
Nie je škola ako škola.Mňa p. Burák nepobúril, vyslovil svoj názor. To, čo opísal ako 10 hriechov nášho školstva môže byť, ale aj nemusí byť inšpiratívne pre každú školu , ale v tom smere, že spätnou optikou sa pozrieme do svojich radou. Samotná reforma nebola od začiatku premyslená tak, aby “priniesla ovocie”. Môj názor je taký, že všetko potrebuje svoj čas. Pokiaľ sa radikálne nezmení postoj spoločnosti k samotnému školstvu a pokiaľ školstvo a učitelia budú na okraji záujmov našej spoločnosti, tak budeme stále v nejakom uzatvorenom kruhu. Som učiteľkou – riaditeľkou ZŠ s MŠ s dlhoročnou praxou a stojím si za názorom, že základné školstvo má byť jednotné. Má mať pevne stanovený rozsah základných vyučovacích predmetov s obsahovou štruktúrou, ktorá by skutočne odrážala základný rámec vzdelávania. Zatiaľ to je tak, že v prvom kroku reformy sme dali voľnosť školám v rozsahu 6 voľných hodín, pričom UO sa príliš nezmenili a výsledok bol taký aký je, že opäť reformujeme. Ubrali sme 1-2 tematické celky, pridali sme predmety, ktoré sa vyučovali pred reformou, zo 6 voľných hodín ostalo torzo. Bazírujeme na sociálnom a osobnostnom rozvoji žiaka, ale uberieme ešte aj z 5 VH predmetu OBN . Predmetu, ktorý dáva priestor pracovať so žiakom “volnejšie”, dáva im priestor diskutovať, vyjadrovať svoje pocity a názory, vysvetľovať im aké je dôležité byť aktívnym občanom v dnešnom svete.
Použijem príklad: Ak človek priberá 20 rokov, nečakajme, že schudne za jeden rok. Slovenské školstvo pokiaľ viem, dlhé roky patrilo k najlepším školským systémom, ktorého výsledkom boli viac teoretické vedomosti, ako praktické schopnosti a zručnosti. Ak má patriť do budúcna k tým lepším, ak nie najlepším systémom, nemožno reformy robiť obrazne povedané z jedeného mesiaca na druhý, ako tomu bolo v roku 2008. A hlavne nespoliehať sa na to, že učitelia v prvej línií sú tí, ktorí to urobia. Áno, urobia svoju prácu, hlavne tú, ktorá je v ich kompetencii a to je hlavne učiť. Oni nech sú zodpovední, ako učiť, nie čo učiť (v zmysle UO). To, čo učiť, by malo byť predsa v plnej kompetencii iných odborníkov, metodikov, ktorí pripravia taký rozsah UO pre každý predmet tak, aby korešpondoval s požiadavkami na schopnosti, zručnosti súčasnej doby. Neustále budeme zdôrazňovať význam napr. čitateľskej gramotnosti vo všetkých predmetoch na jednej strane, ale na druhej strane stanovíme obsahový štandard tak, že učiteľ má čo robiť, aby učivo prebral. Tým sa vraciam k úvodu, že nie je škola ako škola. A týka sa to tak zloženia učiteľských kolektívov, ako aj žiackych.
Ešte počas prvej reformy (2008) sme mali štátnu školskú inšpekciu. Obrovský nedostatok bol, že sme nemali spracovaný štátom stanovený rozsah UO jednotlivých predmetov. Predmety, ktoré sme si stanovili a prijali ako nové, alebo doplnili obsah k štátom stanovenému rozsahu sme vypracovaný mali. Ale dostali sme opatrenie vypracovať a doplniť chýbajúce, lebo sme vážne porušili zákon. O 2 roky nato máme tu reformu a čuduj sa svete školy už nemusia tvoriť UO. Môžu použiť výkonový štandard. Bol to hriech školy? Popísala som toho dosť a ešte veľa myšlienok mám v hlave. Sú hriechy školstva hriechy učiteľov?
Som riaditeľkou školy a z osobných skúseností viem, že učitelia sa snažia. Tí skôr narodení prešli mnohými zmenami, ohodnotenie,uznanie (spoločenské, finančné) je také aké je, ale snažia sa bojovať zo všetkých síl. Neustrnuli, snažia sa. Nemám skúsenosti zo svojej praxe, aby sa niekto len tak “viezol”. Uvedené “hriechy” ich môžu skôr inšpirovať a nielen ich, ale aj tých mladších.
Katarína
…”do svojich radou” …. krásne to vyšlo. Napísala to učiteľka – riaditeľka školy. Presne, toto je obraz nášho školstva
Mgr. Magdaléna Suchaničová
Neviem, či sa mám ospravedlniť p. Kataríne za slovo “radou”, ktoré som napísala zrejme v návale myšlienok, ktorý vo mne vyvolal vyššie uvedený článok, ale pokiaľ posudzujeme človeka za jednu gramatickú chybu takýmto spôsobom, tak to je zlé. A toto je obraz nášho školstva p. Katarína. Ja viem, že rad je slovo muž.r. a sama často opravím chybu. Zrejme ste mi tým aj iným chceli povedať, že tak takýchto riaditeľov máme. No nič s tým nenarobím, kto ma pozná, vie svoje. Ale Vám p. Katarína unikla podstata a teraz neviem, čo je horšie.