Často si kladiem otázku: Som optimista či pesimista? Odpoveď na ňu vôbec nie je ľahká, vyžaduje veľa uvažovania. Nestačí ju hľadať iba rozumom, musí sa počúvať aj hlas srdca. Že srdce nerozpráva a vôbec ho nepočujeme? A rozum áno?
Pozerám cez okno na dvor, na kopce v pozadí. Je mrazivé skoré ráno, dvor je takmer biely, pokrytý námrazou. Rozum mi káže vrátiť sa do postele, pod teplú perinu. Pri pohľade na vrcholy hôr však duša zaplesá. Sú ožiarené prvými lúčmi životodarného slnka. Nádherné ráno. Cítim to srdcom či mi to navráva neodbytný tyran-rozum? Rád by som nastavil tvár hrejivým lúčom na horách, no telo aj rozum už odmietajú vystaviť sa veľkej námahe, ktorú vyžaduje výstup na vrcholky Nízkych Tatier. Nič to, možno sa mi ešte niekedy podarí výstup na hole, dnes však musím splniť inú „povinnosť“. Už niekoľko rokov sa utešujem pohľadom na sýkorky, ktorým pravidelne sypem do kŕmidla semienka slnečnice. Pre mňa sa tento ranný rituál stal zvykom, povinnosťou. Nestačí vidieť, ako vtáčiky prilietajú a v okamihu odlietajú so zrniečkom v zobáku na blízky konár, treba to zažiť, precítiť. Občas sa pre zrniečko aj klbčia. Aj u vtákov sa rešpektuje istá hierarchia. Netrúfam si povedať, či táto je založená na sile, obratnosti, veku, alebo múdrosti vtákov. S prekvapením som sledoval prílet dvoch ďatľov. Neskôr boli pravidelnými návštevníkmi v záhrade a mohol som sa kochať pohľadom na ne zblízka. Ostatné vtáky po ich prílete s úctou čakali na blízkych konároch, kým si ony zoberú zrniečko a dajú priestor aj im. Nádherné divadlo.
Ale nie o kŕmení vtákov som chcel. Sledoval som u nich rešpekt pred silnejším, možnože sýtejší ustúpil hladnému. Chcel som o ľuďoch, o úcte človeka k človeku. Sú známe príhovory múdrych ľudí, v ktorých hovoria o tom, že svet je oproti minulosti skazenejší, mladí ľudia sú čoraz horší, arogantnejší, nevšímavejší… V poslednom čase som zažil pravý opak. Cestoval som s rodinou diaľkovým autobusom do vzdialeného mesta na východe Slovenska. Samozrejme, autobus bol plný, ostal som stáť. Nevadí mi to, ešte niečo vydržím a časom sa určite niečo uvoľní, myslel som si. Na moje prekvapenie hneď mi svoje miesto na sedenie ponúkla dievčina. Pri neskoršom rozhovore povedala, že vystupuje skôr ako ja a je študentkou jednej zo stredných škôl v Brezne. Takto chcem vysloviť vďaku jej aj učiteľom strednej školy, ktorí pozitívne vplývajú na mladého človeka.
Prečo píšem o takomto „ojedinelom“ prípade? Práve preto, že podobných zážitkov o konaní mladých ľudí mám viac, nie sú to ojedinelé prípady. Nie, neuvoľňujú miesto mne, ponúkajú ho iným starším. Len my ľudia si dlhšie pamätáme negatívne skúsenosti, hovoríme o nich pri každej príležitosti, a pozitívne činy berieme ako samozrejmosť. A práve tých dobrých príkladov je aj v dnešnom svete dosť, len ich treba vidieť, vnímať a hovoriť o nich. Pochvala, poďakovanie starších mladým za dobrý skutok by mali byť samozrejmosťou. Nie, nechcem, aby sme sa na svet pozerali cez ružové okuliare. Rád by som len, keby sme ten zhon, rýchle životné tempo trocha zmiernili a viac času venovali svojim deťom, vnúčencom, príbuzným, ľuďom. Zbytočné sú otázky, či si každý zaslúži úctu, kde a akým spôsobom ju prejaviť. Myslíte si, že úctu si zaslúži iba starý, a mladý človek nie? Je čas zmeniť takzvané dni či mesiace úcty k starším, k prírode, atď. na celoročné prejavy úcty, a to nie iba k ľuďom. Aj príroda si to zaslúži.
A kedy je vhodné začať? Čo tak práve teraz? Dôležité pri sľuboch je aj ich dodržanie, a to je v silách každého z nás.
Mgr. František Baloha,
Závadka nad Hronom
