Keďže dnes máme sviatok sv. Mikuláša, tak Vám prinášame “Mikulášsky darček” fascinujúcich detských novotvarov a úžasných nápadov, ako možno učiť deti spoznávať krásy jazyka aktívne 
Pimpua, pimpua, spieva si synček už od rána. Netušiac, čo to znamená, čakám na vysvetlenie. „Mamka, veď pimpua,“ veľavravne ku mne Paľko vystiera ruky. Ešte chvíľu sa na mňa pozerá výrazom „pimpua je pimpua, čo iné by to mohlo byť?“, keď zrazu vbehne do detskej izby, počuť ako sa otvára kufrík s jeho tajným pokladom, a už sa ku mne vracia, ukazujúc mi pružinu.
S úsmevom zapisujem pimpuu do zoznamu Paľkových novotvarov hneď pod kutuak (skrutkovač) a patiky (náradie). Ako vznikol v jeho hlávke kutuak, to viem dešifrovať, no už viac ako rok si lámem hlavu nad tým, ako mu napadlo pomenovať náradie patiky.
Jednoducho žasnem. Žasnem nad genialitou detského mozgu. Je pre mňa čarovné až fascinujúce, ako si dieťa, ktorého slovná zásoba pozostáva len z niekoľkých desiatok slov, vytvorí svoju vlastnú reč, svoj vlastný prekladový slovník. My dospelí síce oplývame rozmanitou a bohatou slovnou zásobou, no i napriek tomu sú chvíle, keď nerozumieme, nemáme ten správny dekódovací kľúč. V takýchto momentoch slovnej nedokonalosti sa ukazuje originalita detí, jedinečnosť ich myslenia.
Reč. Materinská reč. Krasotvorný fenomén nášho sveta. Nájdu sa ľudia, ktorí hovoria jedným jazykom, a nerozumejú si. Ale i takí, ktorí vypovedia len pár slov, a predsa na seba hľadia, akoby prerozprávali román svojho života. Slovo – spojenie – škola – svet.
Už dávno predtým, ako sa prvák vydá na objavnú a dobrodružnú cestu za písmenkami, vie ich spájať do slov a tie do viet. Je zrejmé, že dieťa má techniku reči zakódovanú. Ale čo jej rozmanitosť, kultivovanosť, kvetnatosť? Dieťa ako tabula rasa pohlcuje, vrýva do seba naše gestá, mimiku, postoj, melódiu, intenzitu hlasu a ďalšie suprasegmentálne javy, o ktorých sa učí na hodinách slovenského jazyka. Avšak stačí sa o jazyku len učiť? Čo sa ešte dá spraviť? Žiť ho. Spoznávať krásy jazyka aktívne, ba priam akčne. Nahrávanie rozhlasovej hry, súťaž o najkrajší príbeh napísaný v štúrovskej slovenčine alebo o spoznávaní svojho nárečia, či výlet po stopách M. Hattalu by bol dobrým začiatkom. Nápady sa ukrývajú v deťoch i zodpovedných patrónoch jazyka, v rodičoch a učiteľoch. S úsmevom si spomínam na chvíle, keď si žiaci nevedeli zapamätať pravopisné pravidlá, no vtipnú príhodu, ktorú som hovorila v motivačnej časti, by zopakovali kedykoľvek. Preto si myslím, že nie je dôležitý len obsah rozprávania, ale aj forma. Kým sa dajú školskí Jankovia ohýbať, ešte máme čas.
Nedávno sa mi zapáčil nápis pred jednou kaviarňou: Nemáme wifi, rozprávajte sa spolu. Vtipné a zároveň pravdivé. Zdá sa mi, že najmä deti vymenili slová za obrázky a emotikony. Akoby sa zabudli rozprávať. Je na nás, aby sme im pripomenuli krásu a potrebu používania materinského jazyka. Hoc len čítaním rozprávok, rozprávaním našich úsmevných zážitkov z detstva či vymýšľaním záveru vety. Čo by bolo, keby…
Anka Fejková
