„Mladosť je zázrak prírody, staroba jej umelecké dielo.“
Tento výrok je platný vždy a všade.
Učiteľ nabitý odbornými vedomosťami ich chce bez výhrad odovzdať deťom. Zlé je, ak v ňom neprebehla selekcia poznatkov, neoddelil potrebné od nepotrebného a vyžaduje, resp. chce naučiť každého žiaka všetko. To v mnohých prípadoch nie je možné. Veď deti sú rôzne, rôzne sú aj ich potreby a záujmy. Ak učiteľ nevníma (nevidí) ich dopad na dieťa, nekoná ako učiteľ.
Aj keď učiteľ vie, že učenie prebieha v hlavách žiakov, je mnoho takých, ktorí tento fakt ignorujú a vyučovacia hodina je klasická, bez nápadov, bez nastolených problémov, ktoré žiakov upútajú, bez vtipu, ktorý spestrí vyučovaciu hodinu. Aká je dĺžka vyučovacej hodiny? Pre učiteľa jednoznačne krátka, pretože učiva je veľa a on toho chce toľko povedať. Veď chce len dobro. Pre žiaka je veľmi dlhá, veď mnohému nerozumie a na každej vyučovacej hodine mu učitelia hovoria nové veci a teraz je štvrtá hodina a už má toho dosť. Samozrejme, sú aj také vyučovacie hodiny, ktoré učiteľovi aj žiakovi uplynú veľmi rýchlo. A to sa stane len vtedy, keď je činnosť pre žiakov zaujímavá, keď sa učia a učiteľ im pomáha pri odstraňovaní prípadných nedostatkov. Je pomýlené konanie učiteľa, ktorý sa snaží vyvolávať žiakov k tabuli a tam precvičovať učivo riešením úloh. Nech vyvolá rýchleho či pomalého žiaka, vždy bude mnoho tých, ktorí sa budú nudiť – buď učivo nechápu a riešenia z tabule len odpisujú, alebo majú úlohu dávno vyriešenú a majú čas na rozhovor so spolužiakom… Vieme si domyslieť, o čom môžu deti rozmýšľať?
Je možné odstrániť „hluché“ miesta vyučovacej hodiny a zamestnať každého žiaka, aby pracoval na svojom rozvoji vlastným tempom. Na každej vyučovacej hodine matematiky sa mi osvedčilo venovať 10 – 15 minút individuálnej práci. Každý žiak dostal list s úlohami, ktoré mal riešiť. Úlohy nemusel vyriešiť na jednej hodine. Boli žiaci, ktorí na jednej A4 pracovali aj týždeň. Teraz bol učiteľ učiteľom. Sledoval som situáciu v triede a bol pri žiakovi, ktorý potreboval pomoc, snažil som sa objasniť problém. Ak som nestačil, bolo určených niekoľko žiakov ako „vedúcich“ či mojich pomocníkov. Tak dostávali účinnú pomoc aj najpomalší žiaci. Čo som dosiahol? Všetci žiaci učivo ovládali, stavali na ňom aj vo vyšších ročníkoch či na stredných školách. Naučili sa učiť sa. Domáca úloha? V minimálnej miere, pretože škola je miesto, kde si majú žiaci učivo osvojiť aj upevniť. Chybu robia učitelia, keď ťažisko učenia sa žiakov presúvajú zo školy na domácu prípravu, na plecia rodičov, zadávajú množstvo úloh. Problémom je tiež, že učiteľ jedného predmetu vyžaduje poznatky, ktoré sa budú preberať neskôr na inom predmete. Ide to na vrub nekoordinovaným učebným plánom.
Ako možno jednoducho priblížiť deťom 100 rokov, teda storočie? Keď aj dospelým položíme otázku o storočí, respektíve sa ich pýtame na približný počet generácií ľudí od začiatku nášho letopočtu, dostaneme len veľmi ťažko správnu (približnú) odpoveď. Veľmi veľa dospelých odpovie, že je to 100 rokov, a pokrčia plecami. Budú sa čudovať, čo od nich chceme. Pre deti je to abstraktný pojem. Je to pre ne jednoducho „veľmi veľa“. Dá sa to zmeniť?
Áno, je to jednoduché. Kto to má priblížiť deťom? Dejepisár či matematikár? Ponechávam na diskusiu, teraz to nie je dôležité. Môžem priblížiť túto problematiku deťom cez ich vlastnú rodinu a hru. Zavolám pred lavice žiaka, povedzme Janka, a nechám ho vybrať si troch spolužiakov, ktorí budú hrať jeho otca, starého otca a prastarého otca. Pýtam sa Janka na jeho vek. Keď povie svoj vek, pýtam sa na vek jeho otca a potom na vek starého otca. Keďže otec má už pred štyridsiatkou, očakávam odpoveď, že starý otec bol už chorý a nebýva s nimi. Možno je v domove dôchodcov, čo je skladisko starých, už nepotrebných ľudí. Možno býva niekde inde. Podstatný je jeho vek. Ak ho Janko vie, je to výborné, ak nie, určiť približný, možný vek mu pomáhajú spolužiaci. Podobne postupujem aj pri odhade veku prastarého otca. Všetky štyri čísla – vek štyroch členov rodiny, zapíšem na tabuľu, pretože chcem, aby do činnosti deti zapojili aj zrak. Dôležitý je ich rozdiel. Nezáleží mi na tom, či bol 23, 24, 27. Snažím sa, aby to bolo číslo, s ktorým sa dobre a rýchlo počíta, teda 25. Obyčajne takýto vekový rozdiel je medzi otcom a synom. Prichádza na rad úloha: Keď Janko bude mať 25 rokov, koľko rokov bude mať jeho otec, starý otec a koľko by mal prastarý otec? Po krátkej chvíli, počas ktorej deti zisťovali ich vek, dám žiakom pred lavicami výkresy, na ktorých sú čísla: 25, 50, 75, 100. Ak deti odídu z vyučovania s poznatkom, že storočie sú vlastne štyri generácie ľudí, potom som urobil pre ne veľa. Ak niektorý žiak tomuto príkladu celkom neporozumel, nevadí. Každé dieťa potrebuje na „strávenie“ úlohy svoj čas, vráti sa k nej určite neskôr. Ak namietnete, že úloha vyžaduje príliš veľa času a ten potrebujeme na precvičovanie takých či onakých úloh, môžem sa pýtať: Čo si viac váži človek – výstup na kopec trvajúci polovicu hodiny či viachodinovú túru, po ktorej ho bolia všetky svaly? Neodpovedajte v deň výstupu, odpovedzte po niekoľkých dňoch.
Slovenské školstvo potrebuje kvalitných učiteľov ako soľ. Treba len dúfať, že mladí prinesú kvalitu do prestarnutých učiteľských kolektívov. Niekoľko škôl takýto mladý kolektív už má. Nesmú však podľahnúť zhubnej pýche, musia vedieť aj trpezlivo počúvať a hodnotiť. K tomuto majú viesť aj im zverených žiakov.
Mgr. František Baloha
Páči sa Vám článok, ktorý sme vybrali z nášho časopisu? Ochutnajte zdarma výdatnú duchovnú delikatesu s vitamínmi IQ a EQ a staňte sa naším čitateľom.
