Pane, som učiteľ. Vybral som si toto povolanie, ktoré mnohí označujú ako poslanie, aby som naplnil svoju ľudskú úlohu a pomohol Ti trochu polepšiť tento svet. Dnes už viem, že tak ako Tebe, aj mne sa to darí len pomaly a ťažko. Avšak nevzdávam sa, lebo flintu hádžu do žita iba slabí a neveriaci. Ja stále verím…
Verím v dobro človeka, verím v to, že deti sa rodia na svet čisté, pripravené konať múdre a dobré skutky, žiť plnohodnotný život, robiť šťastnými svojich rodičov, starých rodičov, ľudí okolo seba a napĺňať svoje sny a túžby.
Ach, dnešné túžby detí… Ako sa zmenili od čias, keď som pred dávnymi rokmi ako mladý učiteľ začínal. Vtedy túžili dievčatá po bábikách, chlapci po hokejke či korčuliach. Dnes je to iné – neprosia, ale žiadajú rodičov o to, čo im do hláv natlačila televízna reklama. Reklama a médiá ovplyvňujú všetko. Dobré veci nie sú dobré, pretože sú človeku prospešné, ale dobré sú veci, o ktorých to tvrdí masívna reklama na obrazovkách a zaplatení odborníci. Dnešné deti chcú za to, že vynesú smeti či upracú izbu, tablet, za vysvedčenie auto či chatu.
Pýtaš sa, ako sa mi žije ako učiteľovi? No, neviem, ale veľa vážnosti naša profesia dnes nemá. Stratila ju. Možno trochu vlastnou vinou, ale najmä vďaka tomu, čo sa deje naokolo. Tvoje prikázania dnes ľuďom veľa nehovoria. Nepokradneš, nezabiješ, cti otca svojho a matku svoju… Pre mnohých sú to „len“ slová. Viac im však hovorí hudba, peniaze, ľahký život, tanec, bezbrehé zábavy, „žúrky“, tetovania… Že to sa robilo voľakedy iba otrokom? Áno, aj oni sú dnes otrokmi – módy či skôr falošnej módnosti. Siahajú na Tvoje dielo – majú pocit, že sú majiteľmi svojho tela, že si s ním môžu robiť, čo len chcú. Nepochopili svoje miesto na Zemi a vo vesmíre. Hrajú sa na novodobých bohov. Alebo by nimi aspoň chceli byť. Chýba im pokora, láska, dobro, úcta k životu. A najmä človečenská veľkosť. Mnohí nedorástli do ľudskej kože.
Deti sú také, akými im dovolia byť ich rodičia či akými sú ich rodičia. Tí dnešní sa zmenili často na dravcov. Lovia zákazky, prácu, špekulujú, stavajú luxusné vily, kupujú čo najdrahšie autá, drancujú prírodu, cestujú po celom svete. Na deti nemajú čas. Tie sú výsledkom ich zábavky, na serióznu výchovu si objednávajú pestúnky, opatrovateľky. Dieťa sa stalo tiež tovarom. A aj v našich školách. Sú nástrojom, cez ktorý sú školy financované. Od nás sa chce, aby sme zo žiakov pripravili výrobné nástroje pre firmy. Nie ľudí zodpovedných, múdrych, rozhľadených. Nástroje, ktoré budú produkovať zisky.
Žalujem túto dobu a túto spoločnosť. Prestala si vážiť hodnoty, prestala si ctiť dobro a lásku, na ktorých je postavený život a celý svet. Bojím sa o budúcnosť. Ak sa o svet boja učitelia, vedia prečo.
Deti chodia do škôl, ale príliš často nemajú záujem o vzdelávanie, múdrosť, pozitívne hodnoty tohto sveta. Je to smutné, lebo na vyučovaní sedíme s mladými ľuďmi, ktorí vôbec nechcú vedieť nič z toho, čo im chceme ponúknuť… Akoby sa spoliehali na fakt, že medúza prežila bez mozgu 650 miliónov rokov, čo im dáva tiež nádej prežiť svoju životnú púť bez jeho používania.
Ako vidím budúcnosť sveta, v ktorom chce ľudstvo žiť? Neviem, či ľudia myslia na budúcnosť. Zdá sa mi, že mnohí žijú iba v prítomnosti, nemyslia na zajtrajšok. A aj prítomnosť vnímajú len cez virtuálne príbehy televíznych príbehov, ktoré im denne predkladajú majstri imaginácie a tvorcovia nových snov. Ľudia prestali žiť svoje životy, žijú podľa ideálov, ktoré im ponúkajú mediálne hviezdy. A tie sú často len hlupáci obkolesení kamerami a naivnými deťmi, ktoré ich oslavujú, obdivujú, nosia na rukách, fotia sa s nimi a chcú vyzerať ako ony. Nemajú svoj život, nevedia, čo je zodpovednosť, čo je to skutočná láska a skutočné hodnoty. Stačí im pozlátka, sklo, cez ktoré lížu zmrzlinu svojej rozkoše. Rozkoš je „in“. Hovorí a píše sa o nej bezostyšne všade. Akoby bola jediným cieľom žitia.
Pane, odpusť mi moju trúfalosť – ale daj, prosím, svetu viac porozumenia, dobra, múdrosti, pomôž ľuďom pochopiť, že bez vzdelania a morálky nemá náš svet šancu. Vojny, drogy, šialené zbrojenie, vykorisťovanie, bezbrehé podvody, klamstvá, hrabivosť, ale aj lenivosť, potĺkanie sa či ignorovanie diania okolo seba nás ako civilizáciu vedú k záhube. Na hornej palube sa ešte tancuje, ale v podpalubí už dierami naberáme špinavé bahno a mútnu vodu. Daj nám silu, aby sme ako učitelia dokázali presvedčiť našich žiakov, že sú novou nádejou sveta, že sú nádejou pre celé ľudstvo. K ich výbave na túto úlohu patrí aj veľa múdrych vedomostí a schopnosť využívať ich na humánne ciele.
Pane, učiteľ dneška má svoj veľký sen – žiť a pracovať v spoločnosti, kde sa ctí odbornosť, profesionalita, kde sú odmeňovaní pracovití a usilovní, kde nemá miesto ľahká zábava a hlúposť. To totiž nie je „tá naša šálka kávy“.
Pane, daj nám silu – aby sme naplnili svoje poslanie a dali svetu svoje vedomosti, sny a lásku.
Ľubomír Pajtinka
komentáre
Erika
Veľmi výstižné, krásne napísané, dojalo ma to…
Alena
Ako mystik. Krásne a múdre. Smutné,že pravdivé.Ale.. Sme veriaci,verme. A aj my to pomôžme zmeniť.
KATKA
Pekné a výstižné, len škoda že ľudia s tým nič nerobia, musia sa najprv spojiť a tak niečo dosiahnu.. jednotlivci nedosiahnu nič..tak len verím, že niekedy v budúcnosti si ľudia konečne stiahnu klapky z očí a zmenia možno tento informačný svet..
Milina
AJ keď nie som veriaca, istým spôsobom veriaca vždy budem, som ale učiteľka a tento článok je odrazom toho, čo zažívame dennodenne v školách my, učitelia. Označím to asi iba ako Absolútnu pravdu. Žiaľ! Je mi ľúto detí!
Mirek
Tak od spovede by som cakal trosku nieco ine, minimlane spytovanie svedomia a poukazanie na vlastne chyby a nie na chyby inych. Aj ked je tu urcita pravda, neda sa zovseobecnovat. Svet nie je ciernobiely a este stale je aj u nas dost ludi, co nejdu s prudom ako ovce a zaujimaju sa o nieco, o vzdelanie, moralne hodnoty a podobe.
Uz na zaciatku clanku je veta o viere a slabosti. Ja, ako byvaly ucitel, mozem s istotou povedat, ze opustit “istoty” skolstva ma stalo viac odvahy a sil, ako zotrvat… Ked clovek opustil iste povolanie, pracoval v bare a kuchyni, znovu studoval a v 33. rokoch zacinal uple odznova….
Hladajme najma chyby v sebe, v svojom pristupe a nasom “lpeni” na istotach a nasom strachu zo zmeny. Necakat, ze zmeny urobi za nas niekto iny, za si nasu pracu odrazu iny budu vazit, lebo si uvedomia, co je dolezite. Urcite nie vedenie skoly ci ministri. Nie, zmena sa da urobit aj zdola a mozno ak by vsetci zacali od seba, doslo by k zmene. Ved aj minister skolstva je len clovek, a to clovek, ktory musel prist zdola, nenarodil sa ministrom. Netreba sa len distancovat od vsetkeho, co sa okolo mna dejea tvarit sa ako jediny spravodlivy v skazenom svete. Ako martyr, ktory by aj nieco zmenil, ale ako jednotlivec nemoze, musi pockat, ked sa vsetci pojime a pomozeme. Ved ani strajkovat vsetci ucitelia nestrajkovali. Ruku na srdce, kolko ludi skutocne chce zmenu, alebo sa o nu pokusili. Nikedy len viera nestaci, treba mat aj silu na zmenu….
Erika
Pán Mirek, autor článku nečaká, že zmeny za nás urobí niekto iný. Spolupracovať a budovať dobré vzťahy je však ambíciou každej úspešnej firmy. Autor, rovnako ako ja a myslím, že všetci, ktorí nejdú s prúdom ako ovce, ktorým záleží na vzdelaní, morálnych hodnotách a pod., chce, aby sa v našej spoločnosti ctila odbornosť, profesionalita, skutočné osobnosti… Dávam do Vašej pozornosti nasledujúce tri články:
Pedagogika úspechu – http://www.ucn.sk/ucitelia/pedagogika-uspechu,
Učitelia patria do neba – http://skolskyservis.teraz.sk/stredne-skoly/lubomir-pajtinka/14241-clanok.html a
Chcieť, vedieť, môcť – http://www.ipaslovakia.sk/files/4468-20114-chcietvedietmoctelcom.
Kamila
Je to taká spoveď – zamyslenie sa – nad tým, aké dary sme ako učitelia do daru dostali a neustále dostávame. Dá sa tu nájsť to ” vyznanie” zla, ale v závere aj prosba o pomoc nášho Pána, napraviť situáciu. Vďaka za každého takéhoto učiteľa, ktorý koná múdro, v súlade s dobrými hodnotami. Vnímam u autora aj výzvu, aby sme sa každodenne stávali učiteľmi, odhodlanými s prívetivosťou prijímať rodičov i deti dnešnej doby a s rozhodnosťou im ukazovať múdrosť života vo všetkých podobách.
zuzana a.h.
S mnohym sa da suhlasit . . .
ja by som poprosila, aby ta cast ucitelova uciteliak, ktori kazia vsetkym ostatnym kolegom a skolstvu dobre meno a povest,
bola schopna sebareflexie a schopna dat i detom a ich rodicom primerany stupen respektu a ucty, potom lasky a nakoniec vedomosti,
aby bol ucitel motivator, evokator a facilitator ucenia sa dietata . . .