Štefan Demjén robil chirurga i riaditeľa v rožňavskej nemocnici. Raz prišla za ním matka s dieťaťom. Prosila ho, aby mu zoperoval rázštep pery a podnebia. Ako chirurg v okresnej nemocnici musel robiť všetko. Ľudia si na to aj zvykli, verili mu. Toto však bolo priveľa.
„Bohužiaľ, mamička, toto neviem robiť. Ani som nikdy nevidel, ako sa to robí.“
„Pán doktor, skúste. Pomôžte mi. Veď si to nejako premyslíte, keď operujete žalúdky a také veľké veci,“ prosila matka. Bol jej jedinou nádejou. Zozbieral v hlave všetko, čo počul počas štúdií, i to, čo sa na neho ako na sekundára nalepilo u primára Petelena na banskobystrickej chirurgii, kde nastúpil po absolvovaní pražskej Univerzity Karlovej. Mal ešte skúsenosti z krčného v Bratislave a zo všeobecnej chirurgie u Konštantína Čárskeho. Dva týždne študoval. Okrem knižky profesora Kostlivého Slovenská brušná chirurgia rany toho u nás veľa nebolo. Našťastie mal aj knižku francúzskeho chirurga Veaua, ktorý roku 1945 úspešne operoval svoj prvý rázštep. Štefan Demjén si uvedomil, že na Slovensku nie je nijaký plastický chirurg, ale podobných rázštepov a kongenitálnych poškodení je plno. Vojna vyprodukovala množstvo popálených, dotrhaných a ináč zohavených ľudí, ktorým nebolo pomoci. V ČSR robil v tých časoch plastickú chirurgiu len profesor František Burian, ktorý tu roku 1927 založil prvé oddelenie plastickej a rekonštrukčnej chirurgie na svete. Demjén sa vzdal miesta riaditeľa nemocnice a šiel.
„Tady je ten Slovák, co se chce naučit plastiku,“ ohlásil ho u profesora docent Václav Karfík. „Jóóó,“ zadivil sa profesor, keď uvidel človeka zo Slovenska. Potom sa odvrátil a viac si ho nevšímal. Na operačke chodili okolo neho, akoby bol vzduch. Asistovať mu nedovolili. Mohol sa len pozerať. Na každom kroku mu dávali pocítiť, že je len „nikto“ zo Slovenska. Iba s ťažkosťami premáhal zlosť. Keď už mal dosť ponižovania, povedal si: Toto je strata času. Vo svojom trápení mal však aj veľkú dávku šťastia. Náhodne sa zoznámil s človekom, ktorý poznal estetického chirurga sira Archibalda McIndoea. Nabral odvahu a napísal mu list. Odpoveď ho príjemne prekvapila: „Keď prídete, s radosťou sa vám budem venovať.“ Odcestoval do Londýna a stadiaľ do East Grinsteadu. Operovať síce nemohol, ale celé tri mesiace sa k nemu správali veľmi priateľsky. Veľa sa hovorilo o profesorovi Haroldovi Gilliesovi, a tak sa prihlásil u neho.
„Koľko rokov máte prax z chirurgie?“ opýtal sa ho kráľ britských estetických chirurgov. „Osem rokov,“ odpovedal, načo ho profesor z ničoho nič vyzval: „Poďte mi zaasistovať!“ V operačke bolo plno ľudí. Oproti svetoznámemu chirurgovi stál mladý muž zo Slovenska. „Stop,“ zavelil Gillies. „Podržte chvíľu ruky, ako ich máte teraz!“ Štefan stuhol. Myslel si, že niečo zbabral. Harold Gillies, muž, ktorého tak ako McIndoea vojna naučila robiť zázraky na doráňaných a popálených vojakoch, sa obrátil na prítomných: „Vidíte, takto sa to robí.“ A zopakoval to ešte vo viacerých fázach operácie. V živote Štefana Demjéna to bolo najväčšie ocenenie.
„Prečo tu neostanete?“ opýtal sa ho neskôr profesor.
„Veľmi rád by som ostal, ale doma mám dve deti. To by bolo nečestné a na také niečo nemám ani peniaze.“
„To bude v poriadku,“ usmial sa Gillies a napísal list na pražský British Council. Doma ho čakalo oznámenie, že dostal štipendium. Mohol sa vrátiť do Británie a učiť sa u Kilnera a Gilliesa.
Po návrate do Bratislavy vytvoril profesor Čársky pre Demjéna dvadsaťposteľové oddelenie. Základné vybavenie si doniesol zo zahraničia. Šetril, ako sa dalo, málo jedol, kupoval nástroje. Priniesol aj kompletný výstroj na anestéziu. U nás sa dovtedy anestézovalo len kvapkaním éteru na masku. Prvého mája 1951 sa presťahoval na II. chirurgickú kliniku do evanjelickej nemocnice.
Roku 1967 dostal štipendium a odcestoval do USA. Celý rok pôsobil na univerzite v New Yorku u profesora Marquisa Conversa. Američania sa k nemu správali priateľsky. Páčilo sa im, že na kongresoch prednášal s obrázkami a filmami. Po jednom seminári v Chicagu ho oslovili: „Neprišli by ste prednášať do Iowy? Všetko zaplatíme.“ Súhlasil. V Iowe sa operovali rázštepy úplne staromódnym spôsobom podľa Langenbecka. Pri operáciách hlavná cieva sťahovala mäkké podnebie. To bolo prikrátke a pacienti mávali rečové ťažkosti. Demjén zaviedol vlastnú zdokonalenú metódu podľa Kilnera. Demjén cievu podviazal a spoľahol sa na to, že jej prácu vykonajú štyri menšie cievy. Výsledky boli vynikajúce. Išlo to veľmi dobre. Korekciu faryngeálneho laloku potrebovalo len minimálne množstvo pacientov. Opäť mu ponúkli: „Ostaňte tu! Dáme vám všetko, čo potrebujete.“ Taká ponuka sa neodmieta, ale Demjén povedal niečo, za čo by ho v dnešných ranokapitalistických časoch považovali za blázna: „Páni, je to od vás veľmi milé, ale ja sa chcem vrátiť na svoju peknú kliniku, ktorú som horko-ťažko dal dokopy.“
Zasa za vlastné nakúpil nástroje a vrátil sa domov. Na svoj špitál nikdy neľutoval peniaze. Vymenovali ho primárom Kliniky plastickej chirurgie a roku 1965 za riadneho profesora plastickej chirurgie. Stal sa vedúcim katedry plastickej chirurgie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Veľa chodil do cudziny. Pozývali ho Angličania, Nemci, Taliani, Španieli i Brazílčania. So svojou profesiou precestoval dve tretiny sveta. Prešiel kliniky, na ktorých bolo plno odborníkov, ktorí pripravovali ďalších. To mu doma chýbalo.
„Kde sú ďalší lekári?“ opýtal sa primára, keď sa raz vrátil z USA. Dozvedel sa, že dali aj inzerát do novín, no nik sa nehlási. Vypýtal si auto a cestoval z nemocnice do nemocnice. Všade hovoril: „Potrebujem pružného, rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý by sa venoval plastickej chirurgii.“
Povedal si, že pripraví ľudí pre oddelenia na celom Slovensku. Zaviedol aplikáciu voľných kožných transplantátov. Dostavili sa úspechy v chirurgii ruky. Lalokmi nahrádzali kusy strateného tkaniva po nehodách, popáleninách či tuberkulóze slizníc. Estetická chirurgia, ktorú zaviedol, držala krok so svetom. Český akademik František Burian napísal: „Docent Demjén vybudoval v krátkém čase skvělou kliniku plastické chirurgie, která dělá lékařské fakultě čest.“ Akademik Karfík musel dokonca priznať, že Demjénove „zkušenosti s transplantačními metodami pomocí operačních strojů, které přivezl sebou ze svého studijního pobytu v zahraničí, znamenaly v mnohém i změnu metodiky, ktorou ovládala dosud pražská škola“. Bolo to Demjénovo víťazstvo. Dve české osobnosti plastickej chirurgie sa museli skloniť pred človekom, ktorého pri prvom stretnutí prehliadali ako vzduch. Táto minca má však aj druhú stranu. Keby mu boli od začiatku venovali pozornosť, možno by sa im podarilo talentovaného kolegu udržať v Prahe a na Slovensku by musel s plastickou chirurgiou začínať niekto iný.
Z najnovšej knihy Petra Vala Čierny humor v bielom plášti
Ide o štyri tucty humorne ladených príbehov konkrétnych lekárov, ktoré sú popretkávané satirou a niekedy až neuveriteľnými zážitkami a skúsenosťami. Kuriózne príhody z lekárskej praxe hovoria tiež o lekárskych objavoch a nových postupoch, za ktoré sa ich objaviteľom namiesto odmeny a slávy dostalo len pocitu dobre vykonanej práce.
Kniha humoresiek z medicínskeho prostredia, Čierny humor v bielom plášti, vyšla aj ako elektronická verzia.
Páči sa Vám článok, ktorý sme vybrali z nášho časopisu? Dnes získavate zdarma ukážkové číslo. Všetky informácie v ňom sú pre Vás jednoducho z-DAR-ma! Využite tiež možnosť časopis si predplatiť.
