Výchovné metódy, ktoré používame, mávajú často silnú kontinuitu s tým, ako sme boli vychovávaní my. Pri zdroji, z ktorého čerpáme, môže ísť o „kopírovanie“ i o odmietanie toho, čo sme si odžili. Obvykle však ide o výber: niečo sa mi situačne hodí, niečo nie. Je to logické a praktické. Napriek tomu je zrejmé, že uplatňovanie tohto „na vlastnej koži“ odžitého modelu až príliš často vedie k sklamaniam. Jednoducho – schéma, ktorá spoľahlivo fungovala pri nás a ešte lepšie pri našich rodičoch, pri našich deťoch nefunguje zďaleka tak, ako očakávame alebo by sme chceli. Ide najmä o ten spôsob výchovy, ktorý bol postavený na autoritatívnosti, teda na príkazoch, zákazoch, pokynoch.
Predstavme si situáciu, že máme dieťa trucovité, negativistické, že odmieta plniť naše oprávnené požiadavky, že v konkrétnej situácii nedá ani na dobré slovo, vyhrážky či náreky, že ho jednoducho výchovne nezvládame. „Dobré duše“, v ktorých ostala hlboko zakorenená viera v autoritatívnu výchovu, nám rýchlo poradia: „Na toho? Len veľký bič a malý dvor! Veď on sa zlomí! “ Je to však naozaj efektívny prostriedok?
Spomínam si na svoju základnú vojenskú službu. „Zlomenie“ odporu, „unifikácia“ jednotlivcov, podriaďovanie sa rozkazu bez hlbšieho rozmýšľania – to všetko vo vymedzenom rámci fungovalo. Niekedy účelne, ale častejšie nezmyselne. Ak nemáme žiadnu „výchovnú víziu“ a naším „výchovným cieľom“ je okamžitá poslušnosť či podriadenie sa, „veľký bič“ môže priniesť aj strednodobo úspech. Predovšetkým potiaľ, pokiaľ sme my fyzicky silnejší. K rezignovanej poslušnosti možno nepochybne represívnymi nástrojmi väčšinu (nielen dospelých) ako-tak donútiť. Čo s ostatnými?
Spravidla reagujeme svojou „výchovnou odpoveďou“ na to, čo dieťa práve „robí“. Plače – začneme ho utešovať, zúri – snažíme sa ho upokojiť, je smutné – snažíme sa ho zabaviť, povie niečo nemiestne – začneme ho poúčať. Samozrejme, veľmi často je potrebné okamžite reagovať. Niekedy vydarenejšie, niekedy, žiaľ, menej vydarene. Oveľa podstatnejšia ako otázka „čo robí?“ je však vo výchove naša odpoveď na otázku „prečo to robí?“ a následne naša reakcia na túto odpoveď.
Odpovede na prvú a druhú otázku sú priepastne rozdielne. Na tú prvú môže byť odpoveďou neraz aj „veľký bič“. Celý problém správania pri ňom presúvame na dieťa. Súčasťou odpovedí na druhú otázku sme temer vždy aj my. Ak problém nechceme zakrývať, tak musíme byť aj my súčasťou zmeny, ktorú žiadame od dieťaťa.
Spomínané trucovité či negativistické dieťa možno len funguje v takom „scenári“, ktorý sa mu osvedčil a ktorý sme mu už niekedy v minulosti odobrili, pretože sme nemali dosť času, chuti sa problémom zaoberať alebo sme nemali dostatok trpezlivosti. Dieťa je celkom iste výborný diagnostik. Diagnostické informácie prenáša do každodennej praxe neraz oveľa rýchlejšie ako profesionálni pedagógovia.
Skúste si spomenúť, keď príde dieťa za vami s nejakou požiadavkou – napríklad so žiadosťou, aby mohlo ísť na podvečerný ligový hokejový zápas. Ráno pred vaším odchodom do práce a jeho odchodom do školy, keď nie je čas na diskusiu. Vy síce nie ste zásadne proti, ale máte isté predstavy, isté podmienky, na ktoré by váš súhlas bol viazaný, ak by ste mali čas ich formulovať a diskutovať o nich. V časovom strese odznie spravidla iba vaše áno.
V otázke „prečo?“ je obsiahnutá naša snaha zistiť techniky a mechanizmy, aké fungujú v rodičovskej komunikácii, v našom živote. Rozmýšľať nad sebou i dieťaťom. A urobiť na oboch stranách opatrenia. Môže to byť napríklad viac času na spoločné plánovanie a zážitky či viac rozhovorov pri spoločnom stole.
Výchova nie je diktát. Ani pre tých, ktorí sú ho ochotní prijať. Je spojená s akceptovaním dieťaťa, s rozvíjaním jeho individuality. V normách rodinného a širšieho sociálneho prostredia. Veľký bič vedie k formálnemu podriaďovaniu, k zdôrazňovaniu toho, ako je dôležité mať moc.
Z knihy A. Škovieru
Malá polepšovňa (pre rodičov)
Páči sa Vám článok, ktorý sme vybrali z nášho časopisu? Ochutnajte zdarma výdatnú duchovnú delikatesu s vitamínmi IQ a EQ a staňte sa naším čitateľom.
