V dejinách ľudstva došlo k sformulovaniu mnohých obrán. Týkali sa najrôznejších oblastí života. Z nášho prostredia sú azda najznámejšie obrany národné. Ponúkam vlastnú obranu, tzv. generačnú, ktorá je reakciou na aktuálnu mienku staršej generácie o mladých ľuďoch. V rámci každodenného sociálneho kontaktu často počuť výpoveď (s povzdychom): „Ach, tá dnešná mládež…“, ktorá je v priamom rozpore s Hviezdoslavovým poetickým vyjadrením: „Ó, mládež naša, tys‘ držiteľkou rána…“ Pýtam sa: Čo robíme zle? Bez ohľadu na špecifiká osobnosti, ktoré predstavuje naša jedinečnosť, neopakovateľnosť a originálnosť, sme hádzaní do jedného „euroobalu“. Mýlil sa azda Pavol Országh Hviezdoslav? Asi platí ono známe, že ľudia ho síce čítali, ale bez porozumenia.
Sme bičovaní povzdychmi vekovo bohatšej útočnej formácie za to, že sa niekto z nášho „vrhu“ nepostaví v električke alebo autobuse. I za to, že neodnesieme staršiemu človeku ťažké tašky. Taktiež za to, že sa utiekame pod ochranu opojných látok, a za to, že po ukončení strednej alebo vysokej školy niekoľko rokov sme členmi najväčšej firmy na Slovensku, úradu práce. Z globálneho hľadiska sa s týmto obrazom možno stotožniť. Ako sa zvykne hovoriť, že za každým úspešným mužom stojí žena, tak za každým prejavom správania stojí jeho motivácia. Otázka motivácie je teda namieste. Čo motivuje mladých ľudí (samozrejme, nie všetkých) k obdobnému konaniu?
Áno, sú to vzory. A odkiaľ tie vzory pochádzajú? Vznikajú preberaním určitého modelu správania v spoločnosti. Aký model mladí ľudia preberú za svoj, je už otázka mnohých čiastkových determinantov, napr. rodiny, školy, sociálnej skupiny, prostredia, materiálnych a duchovných podmienok na osobnostný rozvoj a podobne. Jednoducho povedané, ide o preberanie modelu dospelých (máme na mysli mentálne dospelých) z nášho okolia. Teda mládež naša každodenná je len odrazom toho, čo už v spoločnosti funguje dlhšie. Z tohto dôvodu možno sledovať rozdiely v mentalite jednotlivých národov.
Aj mladí ľudia sledujú správy, v ktorých práve dospelí často zabíjajú, kradnú, klamú, ubližujú, a to všetko bez náznaku svedomia. To, že do autobusu nastúpi osemdesiatročná babička, neznamená, že jej nemôže uvoľniť miesto na sedenie štyridsaťročná dáma, ktorá je v očiach seba samej ešte mladica. Vytváranie pozitívnej motivácie v spoločnosti zapôsobí oveľa viac ako útočné výčitky a povzdychy. Jeden pozitívny moment v živote človeka spustí milión ďalších. Je to ako domino. Žiak nepodrží učiteľke alebo spolužiačke dvere, lebo ani jeho otec tie dvere nepodrží matke. Akým spôsobom filtruje dospelý človek pracovnú či vzťahovú frustráciu? Cigaretou, alkoholom alebo agresiou v domácnosti? Frustrácia dospelého z práce sa zdá síce markantnejšia ako frustrácia študenta zo školských povinností, ale iba z pohľadu dospelého, a nie daného študenta. Netreba zabúdať na nechtiac vypustené „do zadku“ pred zvedavou hlavičkou dvojročného dieťaťa, ktoré si toto preň zvláštne slovko zapamätá dôkladne. Podobne to funguje i v neskoršom veku, i keď veľakrát podvedome. Adolescent nenávidiaci otca, ktorý rozbíja rodinu, rieši svoj komplex v bare rovnakým spôsobom ako nenávidený rodič. Uvedomuje si to? Bez vplyvu komunikácie a pôsobenia pozitívnych vzorov v podobe strýka či staršieho brata zrejme nie. Podobných „obrázkov“ zo života možno uviesť ešte mnoho, no nie je to cieľom.
Mladí ľudia teda potrebujú pozitívne vzory. Čím bližšie sú im tieto vzory (rodina, blízki priatelia, verejní činitelia a iní), tým väčšia a silnejšia je motivácia. Základným kameňom a hybnou silou je vzájomná komunikácia. Mnohé definície tohto i minulého storočia poukazujú práve na tento puknutý pilier ľudskej existencie. Komunikácia zlyhávajúca predovšetkým na úrovni rodiny spúšťa lavínu ďalších neduhov, ktoré majú vplyv na prežívanie a správanie sa ľudského jedinca. Táto obrana chce byť teda zároveň apelom. Výzvou na náročnejšie zamyslenie sa pred jednoduchším vyslovením všeobecného súdu. Neobľubujúc vymedzovacie zámeno „každý“, aj tak vyznávam výpoveď, že každý z nás je vzorom. V prvom rade sme vzorom pre našich najbližších. Ak budeme pozitívnym vzorom pre nich, budeme dobrým vzorom aj pre všetkých ostatných ľudí z nášho okolia. Akým vzorom sme momentálne?
Otázka pozitívnej motivácie je mojou alfou a omegou aj z hľadiska budúcej pedagogickej praxe. V povolaní pedagóga vidím práve príležitosť na pozitívne pôsobenie nasmerované na školopovinných. I v osobnom živote sa ma bytostne dotýka, keď spozorujem u mnohých detí a dorastu schopnosti, ktorých rozvoj nie je podnecovaný ani zo strany rodičov, ani ďalších rodinných príslušníkov. Sú to skryté talenty, ktoré často ostanú pod udupanou pôdou, ktorú nik nechce preorať. Iný extrém predstavujú jedinci tlačiaci ratolesti do svojich obľúbených aktivít, a to bez ohľadu na vlastné záujmy detí. Mamy plniace si sen modelky skrz svoje dcéry a otcovia voziaci svojich synov na futbalový tréning, pričom ich hudobný talent ostáva pod prahom dvier. I na tomto mieste sa rodí frustrácia mladých ľudí, ktorá sa negatívnym spôsobom odrazí možno v puberte a možno i v dospelosti. Je v moci pedagóga pomáhať a konať pri vyrovnávaní ručičiek váh v prospech dieťaťa. Dokáže totiž odpozorovať jeho danosti a často ich odhaliť pred ním samotným. Bol to i môj prípad na strednej škole. Svoje pozorovacie výsledky môže pedagóg potom predostrieť rodičom dieťaťa. Tento aspekt pociťujem ako isté posolstvo, ktorým chcem vyplniť profesionálnu i osobnú sféru svojho života!
Bc. Katarína Medvecká,
študentka UMB Banská Bystrica
